1.Kapitola

2. dubna 2012 v 16:19 | Luna |  Story (Luna)
Táák a tu je ta sľúbena kapitola :D No je trochu dlháá ale to dúfam nevadíí. Ja rátam s tím že si ju raz vytlačim a spravim knižku :) Prosím prečítajte si ale prve si nezabudnite prečitať aj Epilog lebo su viac menej spojený :D A kto ju prečíta, toho by som chcela poprosiť názor čo si o tom myslí lebo zbytočne by som tu dávala ostatne ked to nikto už čítat nechce :( No tak nazáver príjemne čítanie a dufam že sa bude páčiť a pochopíte :D :D


1.Kapitola

Zelené oči ktoré sa mi zjavili v sne ma vytrhli zo spánku. Deň čo deň sa tak zobúdzam, ale príde čas kedy to prestane? Táto otázka mi prebehne mysľou vždy ale nemôžem nájsť na ňu odpoveď. Zliezla som z postele a pozrela sa smerom k oknu kde sa cez závesy dobíjali do izby slnečné lúče. Tak som k nemu prišla a odhrnula ich. Slnko hneď osvietilo moju tmavú izbu. Pozerala som von na krásnu prírodu ktorá obklopovala náš dom. Videla som na vedľajšej pasienke jelene ako sa pasú. Zrazu som sa prudko otočila lebo do mojej izby vtrhla pani Tsurara, moja matka.
,,Saaya prišla som ti len pripomenúť že dnes príde Hirai, tak snaž sa nezavadzať!" svoje pripomienky mi kládla dôrazne ako vždy.
,,Áno, pani moja" povedala som jej s úctou, a ona odišla.
Vydýchla som si a bola som rada že ju nevidím. Vlastne Tsurara je moja nevlastná matka. No je to dlhy príbeh ako som sa dostala do šľachtickej rodiny Anssley a ako ma adoptovala, rodina anjelov. Moja mama je padlí anjel teda má čierne krídla a otec je dobrý anjel, on ma zasa biele krídla. Otec patrí do rady najvyšších, o nej som počula iba raz náhodou keď som počúvala za dverami, a ešte viem že je riaditeľom akadémie Anssl. V údolí pri mŕtvom lese a blízko zabudnutého mora je akadémia a tri ubytovne. V jednej z nich sa nachádza aj môj nevlastný brat Hirai ktorého som v živote nevidela a dnes má prísť domov na nejaké rokovanie. Toto všetko viem od otca s ktorým mám veľmi dobrý vzťah a ktorí sa so mnou jediný rozpráva o všetkom a je ku mne úprimný a nič mi nezakazuje a podobne. Ostatný (služobníctvo) majú zákaz so mnou hovoriť, môžu len mi odovzdať spraví. Tento zákaz vydala Tsurara ani neviem prečo .Ona má nemá rada a preto sa musím chovať ku nej ako k mojej panej, vlastne tak sa musím chovať ku všetkým až na služobníctvo. Otec hovorí že to nie je pravda že ma nemá rada, ale je to úplne jasné keď robí všetko len aby mi znepríjemnila život. Ale zas je to aj dobré lebo mam od nej pokoj a úplne súkromie. Dnes je rušný deň, ako som spomínala príde Hirai a všetko musí byť dokonalé. Preto sa radšej po tajomky vytratím z domu a pôjdem sa niekde prejsť. Keď som sa upravila a pekne obliekla vyšla som na chodbu a smerovala smerom k schodom. Zišla som dolu zo schodoch kde ma zastavila jedna zo služobníc.
,,Slečna Saaya, mám odkaz od pána Toshira, vraj na vás čaká v záhrade pri Fillanthropis" len čo dopovedala sa zvrtla na opätku a utekala k vedru s handrou. Ja som sa vybrala za otcom aby dlho nečakal. Keď som vošla do záhrady mierila som rovno smerom za Fillanthropis, pri nej som našla otca ako zviera v ruke mŕtveho potkana a kŕmi moju mäsožravú rastlinu.
,, Dobre ráno pane, vraj ste ma tu očakávali" pozerala som otcovi do je ho slabomodrých očí.
,, Som rád že si prišla, potrebujem sa s tebou porozprávať a určite vieš o čom" hľadel na mňa a jeho oči mi jasne prezradili že ho niečo trápi.
Obišla som otca a pohladkala Fillanthropis po jednej zo šiestich hláv.
,,Myslím môj pane že vás niečo trápi, prezradzujú to vaše oči. A to trápenie som ja." Ani som sa na otca nepozrela len ďalej hladka Fillanthropis. Naraz otec ku mne prehovoril ale v hlase som počula neistotu.
,, Saaya, môj anjel bezmocný, vieš vôbec prečo príde tvoj brat Hirai?" otočil sa ku mne chrbtom aby som mu nevidela do očí. Ja som zatiaľ preniesla svoju plnú pozornosť naňho.
,, Nie môj pane, ale vraveli ste mi že kvôli nejakému rokovaniu" začal mi behať mráz po chrbte, nemala som veľmi rada rozhovory uberajúce sa o veciach do ktorých ma nič, a ešte nemám radšej keď niektoré sa tykajú aj mňa.
,,Hirai príde kvôli tebe, je čas aby si začala chodiť na Annsl lebo je to povinnosťou každého člena našej rodiny tam študovať, lenže ja nechcem aby si tam študovala, a rada protestuje proti môjmu rozhodnutiu preto ideme o tom diskutovať a tvoj brat je vedúci ubytovní preto musí prísť a zúčastniť sa nášho rokovania" jeho hlas začal byť vážny a vedela som že je nahnevaný. Nemohla som nič povedať sama som bola zaskočená aj keď som vedela že raz tam musím ísť a preto som sa s tím zmierila ale nechápala som rozhodnutiu môjho otca, to ma hlavne zaskočilo.
,,Ale môj pane teraz nerozumiem, prečo nech..." ani som nedokončila vetu a otec prišiel ku mne a silno ma objal.
,,Ty tam nemôžeš ísť, to nie je miesto pre môjho anjela, môj anjel sa nemôže dozvedieť pravdu, nie to nedovolím!" hladil ma po mojich čiernych vlasoch a silne objímal. Potom ma pustil a vzdialil sa odo mňa. Zrazu okolo nás sa zjavila hustá hmla a on v nej zmizol. Ja som tam meravo stála a spamätávala sa z otcových slov i z jeho zmiznutia. Aj keď na jeho zmiznutia som si už aj zvykla. Stála som tam a dumala prečo ma vlastne nechce pustiť na Annsl, a čo myslel tou pravdou? Čo mi tají? Z mojich otázok ma prebudilo šteklenie na ruke. Bola to Fillanthropis ktorá chcela aby som jej dala ďalšieho potkana. Tak som jedného zobrala z vedra ktoré tam necháva záhradník a hodila som jej ho do jednej z papúľ. Potom som utekala naspäť do izby lebo som chcela o tom premýšľať. Zo záhrady som opäť šla do jednej z chodieb a z nej na schody, myšlienkami som bola pri otcovi či sa stále ešte trápi preto som pozerala smerom dole a nie pred seba. A to som spravila chybu! Práve keď už som bola na poslednom schode hore som zdvihla hlavu a od ľaku sa pošmykla a skoro spadla keby ma nezachytil a hneď nepritiahol ku sebe neznámy chlapec. Pozerala som do nádherných tmavomodrých očí. V živote som také krásne oči nevidela, pripomínali mi noc ktorú milujem a ešte hlboké tmavé dno mora. Tie oči ma tak priťahovali že som sa v nich stratila a úplne zabudla na prítomnosť. Nemohla som od nich odtrhnúť pohľad, a zrazu som začala byť nejaká unavená a strácala pod nohami rovnováhu až som upadla do bezvedomia. Prebrala som sa v mojej posteli. Vstala som z postele a cítila menšie bolesti hlavy. Rozmýšľala som čo som robila že ma tak bolí hlava. Ale vôbec som si nemohla spomenúť čo sa stalo. Nemám ani najmenšie tušenie čo som robila, jedine viem že má prísť môj brat Hirai. Závesy som mala odhrnuté, to znamenalo že pravdepodobne som už bola hore a musela som byť nevyspaná preto som si šla ľahnúť. To niečo vysvetľovalo, aj to že som bola oblečená do mojich obľúbených modrých šiat, ktoré mi ladia s očami. Radšej som už rýchlo konala a pobrala sa do jedálne za mamou. Tá by mi dala keby vedela že leňoším. Prišla som k jedálni kde som cez dvere vykukla tak aby ma nevideli. Videla som tam sedieť za vrch stola otca a mamu a nejakých ľudí. Rýchlo som sa odtiahla lebo sa mi zdalo že si to otec všimol. Tak som sa ešte narýchlo upravovala kým vstúpim a tu zrazu počujem ako otec nahlas hovorí.
,,Saaya, môžeš kľudne vstúpiť, všetci ťa tu očakávame" ozývalo sa na celú jedáleň. Ja som z červenela jak paprika, tak to bol trapas, čo si teraz o mne pomyslia, mama ma asi za tu hanbu zamkne v izbe. Zhlboka som sa nadýchla a vošla. Každý tí neznámy ľudia sa postavili a mierne poklonili ako sa to robí keď vojde niekde šľachtic. Alebo príde. To znamená že je pre nich veľká česť sedieť s nami vznešenými za stolom. Ako sa patrí a ja som sa mierne poklonila a pozdravila ale iba rodičoch ostatných nemôžem lebo by som porušila nejaké pravidlo. Aspoň ma tak učili že nesmiem zdraviť nižšie položených ľudí ako som ja. Aj keď si myslím že vo svojom vnútri sme všetci rovnaký.
,,Pani moja, pán môj" mierne som sa poklonila smerom k mame ktorá len pokývla pyšne hlavou a zas tak isto k otcovi ktorí prikývol a mávaním ruky dal náznak že si mám sadnúť vedľa neho. Sadla som si a bola ticho ako všetci až na otca ktorí pravé rozprával o mne. Ani som ho nepočúvala lebo moju pozornosť si získali ľudia okolo mňa.
,,Som rád že ste všetci prišli na rokovanie, pravdaže ktoré sa o chvíľu začne, preto chcem vám predstaviť môjho syna Hiraia" povedal otec a ukázal smerom k dverám ktorými som prišla aj ja. Popritom sa všade okolo nás rozsvietili sviečky. Pozrela som smerom na dvere a videla som v nich mladého chlapca, možno o dve roky staršieho ako ja s čiernymi vlasmi, bledou pokožkou ( presne ako otec) anjelskou tvárou a nádhernými očami ktoré ma hneď zaujali. Zdali sa mi známe a ani neviem prečo. Môj brat bol úplný nádherný anjel. Oblečený mal tmavý smoking ako všetci anjeli(muži).
Urobil presne to isté gesto ako ja s pozdravom a sadol si vedľa matky. Jeho vážny pohľad ( ak to bol vážny pohľad , ani neviem lebo sa mu strašne ťažko číta z očí) padol hneď na mňa. A ja som hneď sklopila zrak aby som sa nestrápnila(lebo som mala sto chutí čumieť naňho akoby bol nejaký dráhy exponát) pretože som nemohla vydržať sa nepozerať do jeho krásnych tmavomodrých očí ktoré ma každým pohľadom hypnotizovali. Pozrela som sa na mamu ktorá na mňa prísne pozerala aby som sa chovala normálne a zjavne si všimla že ani pár minúť neprešlo od príchodu Hiraia a ja ho očumujem. A teraz pravdu, kto by ne! Celý deň som trávila počúvaním otca ako rozpráva o Annsl, niečo o dome, o nejakých veciach ktoré som vôbec nechápala, o osobách ktoré absolútne nepoznám. Proste rokovanie jak rokovanie. Ale to bol iba slabý úvod hlavne rokovanie malo prísť až po večeri kde všetci až na mňa pôjdu do obývačky kde ja nemôžem s nimi ísť. Otec začal rozprávať aj o záhrade lebo jeden pán no konkrétnejšie čarodejník si všimol moju Fillanthropis a že sa mu vraj veľmi zapáčila lebo je vzácna a je to asi jediný druh svojho druhu. Tu sa ma aj opýtal.
,,Slečna Saaya, prepáčte za tu zvedavosť ale môžem sa vás opýtať aký mate vzťah s vašou mäsožravou rastlinou Fillanthropis?, zaujíma ma to preto lebo ako som počul od jedného môjho známeho sú až pre všetkých smrteľne nebezpečné" klipkal na mňa hnedými očami a bolo jasné že sa dožadoval odpovede.
,,Fillanthropis som dostala keď som bola mála, bola to iba vtedy malá neškodná rastlinka, ktorá svojím spôsobom rýchlo rástla. Bola a ešte stále je môj jediný priateľ s ktorou mám veľmi dobrý vzťah, asi najviac zo všetkých (pravdaže aj s otcom dobre vychádzam ale myslela som to obrazne ako z priateľov), stalo sa aj že tu pár záhradníkov neprežilo lebo si nedali odo mňa poradiť. Ale nebojte je veľmi prítulná, milá, láskavá, aj veľmi spoliehavá rastlinka" mierne som vykrivila kútiky úst do úsmevu. Zato matka sa na mňa dosť nahnevane pozrela, asi som povedala niečo čo som nemala. A aj ten čarodejník trocha bol nesvoj. Zrejme som ho zaskočila, aj ostatných až na Hiraia. Ktorí sa tváril prirodzene akoby počul bežnú vec. Keď sme už skončili ja som sa rozlúčila a potajomky vytratila do mojej izby. Bola som unavená z toľkého sedenia. Snažila som si aj spomenúť čo som robila ráno keď som šla spať do postele v šatách. Ale nič ma nenapadalo. Na druhý deň ráno mi prišiel otec oznámiť že sa mam pobaliť, lebo pôjdem do Annsl. Všimla som si že je z toho smutný, tak som mu len povedala aby si nerobil starosti že ja to zvládnem a keby niečo je tam ešte Hirai. Ale to mu nezdvihlo náladu, ba ešte viac zosmutnel. Zvyšok dňa som strávila vo svojej izbe a dumala o rôznych veciach. Ako prvá ma napadla že odkryjem kúsok koberca a pod ním mam v podlahe tajnú skrýšu. V nej mam totiž ukrytú čiernu truhličku v ktorej mám jedinú pamiatku po mojich pravých rodičoch. Aspoň myslím, lebo otec mi povedal že keď som bola malá našiel ma v jednom lese v bezvedomí. Bola som oblečená len v nejakých šatkách. Nohy som malá bosé, a vraj som bola špinavá od krvi. No to mi nechcel povedať ale neskôr som to z neho vytiahla do detailov ako ma našiel. A na krku som mala náhrdelník na ktorom je čierny netopier s rubínovými očami. Ten som si skryla do tej truhličky lebo mama by mi to vzala. A to je jediné čo mám a nechcem to stratiť. Tak som vybrala truhličku a netopiera zavesila na krk, ukryla ho pod šaty aby ho nikto nevidel. Odišla som von do záhrady k Fillanthropis. Chcem s ňou stráviť ešte čas kým odídem. Pri Fill som našla vedro s potkanmi ako vždy, tak som jedného zobrala a rútila jej ho do vzduchu. A ona jak zbadala celá šťastná načiahla dve hlavy zo šiestich a snažila sa chytiť potkana. Jedna hlava ho chytila a ta druhá sa ho snažila ukradnúť. Hlavy sa načahovali až napokon jedna zvíťazila. Ja som prišla k Fill a pritisla som si jednu hlavu a pomojkala ju a ako vždy som ju nemohla zabudnúť nepoškrabkať. Privrela som oči a užívala si prítomnosť mojej Fill ale keď som oči otvorila zrazu ma obklopovala z každej strany hmla. Trošku ďalej odo mňa som zacítila nečiju prítomnosť. Hmla trošku ustúpila a odhalila mi črty postavy. Začala som vidieť aj pomaly tvár ale nikdy by mi nenapadlo že to bude on.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 DD DD | 2. dubna 2012 v 17:17 | Reagovat

Nestihla  SOM TO  dočítať lebo sa ponáhlam a ked prídem dočítam zatiaľ je to Super :D Poprosila by som aj dalsiu kapitolu :D

2 Luna Luna | Web | 2. dubna 2012 v 20:41 | Reagovat

Ďakujem veľmi pekne pravdaže bude... hned zajtra sa pustim do dalšej :)

3 Táni Táni | Web | 4. dubna 2012 v 20:48 | Reagovat

úžasné to je :O  Teším sa na dalšiu kapitolu :)

4 Luna Luna | Web | 5. dubna 2012 v 13:09 | Reagovat

:D Budem sa snažiť ju čo najskôr napisať :D

5 Mirry x] Mirry x] | Web | 6. dubna 2012 v 14:44 | Reagovat

trochu dlhé ale waw ;)

6 Luna Luna | Web | 6. dubna 2012 v 15:05 | Reagovat

Ďakujem :) Ak sa ti páči aj pokračovanie môžeš tam kľudne pridať komentár :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama