2.Kapitola

5. dubna 2012 v 16:13 | Luna |  Story (Luna)
Takže druhá kapitolka konečne napisaná, dúfam že sa bude páčiť, ocente ju komentármi. Diik za chybi sa dopredu ospravedlňujem :DDD Príjemne čítanie, dúfam že je taká dobra ako prvá :D


2.Kapitola
Predo mnou stál Hirai.
,,Brat môj, potrebujete niečo?" napadlo ma spýtať sa aspoň to, keď už naozaj neviem prečo prišiel. Priblížil sa ku mne bližšie, boli sme pár centimetrov od seba vzdialený a ja som pocítila ako mi mráz behá po chrbte. Niečo sa mi nezdalo v poriadku. Hiraiova tvár, jeho anjelská krásna tvár a je ho oči boli zrazu plné smútku a zlosti. Hirai sa naklonil ku mne a do ucha mi pošepkal.
,,Prečo ubližuješ tí bezmocná mojím blízkym" odtiahol sa odo mňa a otočil sa mi chrbtom. Ja som tam stála jak primrznutá, dá sa povedať že som bola odstavená. Cítila som ako mi zrazu po lícach tiekli slzy. Tieto slová, kruté slová sa mi vryli do srdca. Nezmohla som sa na slovo. Nepríjemnú situáciu vycítila aj moja Fill. Zaútočila na Hiraia, chcela ho prehltnúť lebo ústa mala úplne otvorené. Hirai len mávnutím ruky premenil Fill na kus ľadu.
,,Nie! Fill, ako..ako si to mohol urobiť brat môj, čo som také spravila že si mi ublížil takými krutými slovami a ublížil si aj mojej Fill, prečo!" slzy mi tiekli teraz viac. Dotikala som sa ľadu v ktorom bola zmrazená Fillanthropis.
Hirai sa mi zase pozrel do tváre ale teraz mal v očiach bolesť.
,,Možno patríš do mojej rodiny, ale pre mňa v nej nie si!" pozrel do zeme a potom zas na mňa. Ja som mu vrátila nahnevaný pohľad. Otočila som sa mu chrbtom a odkráčala rýchlim krokom čo naj ďalej od neho. Aj keď sa mi šlo ťažko s pocitom že tam musím Fill nechať v takom to stave a ešte s vinou že jej nijako nepomôžem. Vrátila som sa do domu a smerovala do izby. Nahnevaná som trepla dverami, a ľahla si na posteľ. O Fill som sa už ani vlastne nebála, vedela som že by ju nenechal zamrznutú na ľad lebo rastlinám je nemožno ublížiť(lebo by sa porušilo zas nejaké pravidlo) a už vonkoncom nie Fillanthropis. A nemal by to srdce podľa mňa aj keď mne ublížil ale prečo by ubližoval niekomu nevinnému? Nechcela som ďalej premýšľať o bolestivých slovách Hiraia a tak som hľadala niečo iné. Ale bolo to zvláštne to je pravda, asi bol nahnevaný a musel si na niekom vybiť zlosť...alebo sa niečo dozvedel a mal právo mi tak povedať a konať. To naozaj neviem. Utrela som si slzy a pozrela som sa na okno a videla som ako sa zaťahujú oblaky a začína búrka. Tak som sa prinútila vstať z postele a ísť zatiahnuť závesy. Zrazu sa silno rozpršalo a videla som v diaľke blesk. Ani vietor nezostal pokojný, začal silno fúkať do všetkých strán. Otvorila som okno lebo sa mi zdalo že na parapetnej doske je nejaký chrobáčik ale bola to iba špina. Moju pozornosť si hneď na to získal blesk ktorí udrel nad pasienkov kde som videla pred príchodom Hiraia jelene. Ale zbadala som tam aj nielen blesk ale niečo vo vzduchu sa približovať, a asi to začalo dymiť. Myslela som si že mám vidiny lebo mi už asi začalo šibať, o chvíľu som tam videla dievča ako sedí na nejakom dyme či čo to bolo. Ani nie o pár sekúnd som sa hodila na podlahu lebo ponad hlavu mi niekto alebo niečo preletelo a pristálo to na mojej posteli. Na hlavu mi popadali kúsočky dreva a slama. Pomaly som vstala a rýchlo zavrela okno a zatiahla konečne závesy lebo búrka bola zúrivejšia. Obzrela som sa smerom k posteli a naozaj tam ležalo dievča a po zemi kúsočky slamy, triesky z dreva a aj trocha popolu. Moja izba vyzerala ako po výbuchu, radšej som neváhala a šla obzrieť votrelca. Pravdepodobne bola v bezvedomí lebo ten pád bol naozaj drsný a ešte by ma aj nabrala keby som sa nešmarila o zem. Potichu a pomaly som sa priblížila k okraju postele kde malo dievča hlavu. Nevyzerala ako nejaké monštrum alebo niečo čo by ma mohlo ohroziť a tak som jej ľahko odhrnula dlhé hnedé vlasy z tváre. Mala som zvláštny pocit, nevyriešila som ani jeden problém a už sa na mňa nalepil druhý. Dievča nebolo zranené ale určite malá nejaké modriny. Mala som zmiešane pocity, pocit šťastia a strachu a ešte ma bolela rana ktorú spôsobil Hirai. Bola som rada preto, lebo nikdy v živote som nemalá priateľa v podobe človeka a strach preto že by ju našla matka a mám problém. Lenže pocity premohlo svedomie ktoré jasne hovorilo pomôž jej a potom uvidíš, tak som ju opatrne chytila za ruky a skúsila otočiť na posteli aby ležala rovno na vankúši a nie v strede postele. Keď som ju na vankúš dotiahla pekne som ju aj prikryla mojou zamatovou modrou perinkou. Ďalej som pokračovala pri krádeži metly a misky s vodou a ešte nejakú handričku. Veci po úspešnom prepašovaniu do izby som hneď použila. Logické metla na triesky a slamu, no všetko čo bola na zemi a misu s vodou som položila na nočný stolík. Handričku som namočila a dala dievčaťu na čelo. Pár minút som ju pozorovala ako leží a dumala čo ďalej keď sa začala preberať. Otvorila oči a bolo jej jasné že nevie kde je, opatrne sa dvihla a začala sa obzerať po izbe. Keď ma našla skríkla a ja s ňou.
,,Nekrič, chceš aby vedeli že si tu a dostala sa do problémov?" prísne som ju varovala.
,,Kričím vtedy keď sa bojím, a kto si a kde som?" pozerala na mňa vystrašenými očami.
,,Nemyslíš že to sú skôr otázky pre mňa? A dokonca si mi vletela do izby!" ani som nespomínala že ma skoro nabrala.
,,Okej, začnem ja aj keď som sa prvá pýtala. Som Sumie Yukashi...čarodejnica, prišla som z akadémie Annsl, chcela som len vidieť Hiraia a napadla ma búrka a blesk mi strelil do zadku a nevnímala som potom už nič!" a ešte doložila,, kde mám metlu?" hľadala ju po izbe.
,,Té hrče ktoré vidíš na mojej hlave nie sú na okrasu, a načo si chcela vidieť Hiraia? A ešte prečo si letela za dažďa" vyčarila som škodoradostný úsmev.
,,No dovoľ ja som letela ešte keď búrka nebola a nie som veštica ale čarodejka takže som asi nevedela že bude pršať a čo ťa do toho že chcem vidieť Hiraia" pekne krásne mi vrátila úsmev.
,,A kto si ešte stále si mi to nepovedala ale hlavne že sa staráš do vecí do ktorých ti nič" zdvihla jedno obočie a čakala moju reakciu.
,,No dobre, vieš čo tak ja ti všetko poviem...som Saaya Annsley a si v dome rodiny Annsley a práve teraz si v mojej izbe ale to asi vieš a ak zistia že si tu máš problém" kútiky úst som vykrivila do podlého úsmevu.
,,Ty si Hiraiova sestra, tá ktorú nikdy nikto nevidel" celá šťastná na mňa pozerala akoby som bola nejaká trofej ktorú získala. Vystrelila z postele a chytila mi obidve ruky a celá šťastná skákala od radosti.
,,Som taká šťastná že som ťa spoznala ako prvá, keď to poviem Asae mi neuverí a ani Andy a ešte neuveria že som v dome rodiny Annsley" pustila mi ruky a behala po izbe ako šialenec a všetko musela chytiť a potom jačala od radostí. Ja som sa cítila trápne keď mi objímala moje veci. Keď už bola z toho vyčerpaná ľahla si na moju posteľ a pozerala na mňa presne ako na tú trofej.
,,Sumie nebudem sa pýtať na to čo som teraz videla ale povieš mi prečo vlastne si chcela vidieť môjho brata?" sadla som si k nej na posteľ.
,,Poviem ti to ak mi sľúbiš že mi ho akože predstavíš a ja sa konečne dotknem jeho bezchybnej pokožky a predstavíš ma ako svoju kamarátku, a tou chcem aj zostať" pozrela na mňa psími očami. Ja som sa usmiala a súhlasila som aj keď som mala menšie pochybnosti či sa stretne s Hiraiom. Lebo jemu sa chcem vyhýbať ako sa dá.
,,Vieš Saaya aj keď je mi to trápne ale tvoj brat patrí do úžasnej trojky. To znamená že patrí k najkrajším chalanom na Annsl s ktorým chce chodiť asi každá. A keďže je šľachtic nie tak sa ako so študentmi málo kedy stretáva." rozprávala mi o sebe, o Annsl, o Hiraiovi, proste sa je nezavreli ústa. Počúvala som ju s veľkým záujmom, nikdy v živote som nebola preč z domu len na záhrade a to sa neráta. Sumie som aj závidela má taký pekný, slobodný život a ja som vlastne jak väzeň aj keď som nad tím tak nepremýšľala ale teraz keď som počúvala Sumie tak som. Rozprávala mi aj príhody s kamarátmi so zombie Asae Harasen jej kamarátom Andrew Foolst, ktorí je mimochodom vlkolak. Spýtala sa aj na mojich kamarátov.
,,No vieš Sumie moja jediná kamarátka je Fillanthropis ale teraz si aj ty moja kamarátka." Usmiala som sa na ňu.
,,Saaya a kto je vlastne Fillanthropis, zombie, víla kto vlastne?" spytovala sa ma.
,,Fillanthropis je mäsožravá rastlina jediná svojho druhu" keď som to povedala trochu ju to zarazilo. K tomu dodala len toľko že jej otec je čarodejník ktorí sa stretáva aj s výšími ľuďmi (teda môj otec a podobne) a že sa zaoberá lektvarmi a je vraj dobrý znalec rastlín. To mi pripomenulo toho čarodeja čo prišiel na rokovanie ktorí sa ma pýtal na Fill.
,,Sumie dnes asi búrka neprejde čo keby sme niečo vymysleli aby si tu mohla zostať prespať a aby si nemala z toho problém a ukážem ti Fillanthropis." Na môj návrh prikývla.
,,Ale Saaya, čo ak to nedovolia a potrestajú ma za vniknutie do vášho domu a vyhodia z Annsl?" bedákala.
,,Neboj Sumie, moja matka nieje doma a ostatným to prekážať nebude tým myslím otca a Hirai neviem. No ale aj tak poviem že si šla na metle a zasiahla ťa búrka a pristála si na našej záhrade kde som ťa našla."
,,Trocha pravdy na tom je." Uznala Sumie. Schytila som ju za ruku a potajomky sme sa vykradli z domu do záhrady. V záhrade som jej povedala že musí byť blízko mňa lebo Fill by hneď zaútočila na ňu. Nevoľky má nasledovala k Fillanthropis, pri prvom pohľade na Fill sa zľakla aká je veľká ale hneď sa jej zapáčila.
,,Je nádherná Saaya, krajšiu rastlinu ako je ona som nevidela, rada by som ju pohladkala ale nerisknem to." žmurkala na mňa. Ja som sa zasmiala a hľadela na Sumie ktorá zrazu na mňa pozerala neisto. Počula som za chrbtom nečije odkašľanie, to mi už došlo prečo stvrdla aj Sumie. Za mnou stála jedna služobnica.
,,Slečna Saaya, prišla som vám povedať že vás očakáva pani Tsurara, aj vášho hosťa" pozrela za mňa na Sumie. Ja som ani nedýchala.
,,Počkajte, kedy sa vrátila pani Tsurara?" spýtala som sa slúžky.
,,Slečna asi pred pol hodinou" mierne sa poklonila a odišla.
,,Saaya čo budeme robiť? Ooo do ropuchy, problém nastal." Skonštatovala Sumie.
,,Sumie, nevieš náhodou kúzlo na zmiznutie lebo teraz by sa zišlo." ta mi len pokrútila hlavou že nie.
,,Saaya máme veľký problém ti i ja, veď vieš aká je nie?." Obhrýzala si nechty od zúrivosti. Hľadela som na ňu nechápavo ako vie aká je a z kadiaľ pozná moju mamu. Ona bez opýtania mi odvrkla.
,,Chodí nám niekedy zastupovať hodiny za učiteľov keď chýbajú a máva polnočné obrady ale neskôr ti všetko poviem hlavne už poďme aby sme to mali skôr za sebou!" hnala ma Sumie kráčať.
Nezostávalo nám nič iné len ísť. Cestou do obývačky kde bola moja mama Sumie preklínala toľko ropúch a ja som sa triasla jak osika. Pred dverami sme sa obidve prežehnali a vošli.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Táni Táni | Web | 7. dubna 2012 v 19:17 | Reagovat

Užasné ♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama