4.Kapitola

10. dubna 2012 v 19:09 | Luna |  Story (Luna)
Som veľmi rada že sa vam páči poviedka preto pridávam ďalšiu kapitolu. Dúfam že aj tota zaujme. Príjemne čítanie prajem. :D


4. Kapitola
Pomaly som otvárala oči a snažila sa vyzerať prirodzene že si na nič nespomínam a tak. Aby som nebola nápadná, veď predsa toľkú pravdu sa nedozviem každý deň a ako som počula dlho by mi ju ešte nepovedali.
,,Len pomaly a pokojne aby si nemala bolesti hlavy" šepkal mi Hirai kým som sa snažila sadnúť.
,,To je v poriadku Hirai." mierne som sa usmiala a nenápadne dumala čo ďalej keď tu sám Hirai povedal na moje prekvapenie.
,,Viem že si počula náš rozhovor s otcom a bude sa ti to zdať zvláštne ale vysvetlím ti to. Pred tím než si ťa otec zavolal do kancelárie som s ním hovoril a všimol si že nemám s tebou dobrý vzťah. Spýtal sa ma čo je dôvodom a ja som mu len odvrkol že sestra. Vtedy už niečo tušil. Dobre teraz si predstáv náš rozhovor keď som ti povedal o sestre. A neskôr jak som ťa objal. Vtedy stál vo dverách otec a gestom mi kázal aby som ťa priviedol do zamdlenia a aby si zabudla." Hirai mi pozeral do očí a čakal čo poviem ale ja som nehovorila nič. Tak teda pokračoval.
,,Mal som ťa priviesť do zamdlenia aby si zabudla na náš rozhovor. Otec si neprial aby si vedela pravdu o sestre a o ostatnom. Mne sa to nepáči a tak som sa vtedy rozhodol že zamdlieš ale iba na chvíľu, potom budeš všetko zas vnímať. Zakryl som to tím že tvoje oči si nemohla otvoriť a ani s nimi pohnúť. Tím pádom si vyzerala ako že spíš. Počula si rozhovor lebo chcem aby si vedela pravdu. Aj keď otec si to nepraje a ja ti to nemôžem povedať. Ale Saaya pomaly sa to určite dozvieš. Neboj a ešte otec nevie čo som spravil takže pred ním o ničom nevieš a ani o sestre. Dobre?." Hirai zišiel z mojej postele a šiel k dverám. Stále na mňa hľadel a čakal na moju odpoveď.
,,Dobre, rozumiem a Hirai ďakujem ti." Viac som naozaj nevedela čo nato povedať. Bola som zo všetkého vedľa. Blížila sa noc a ja som sa radšej uložila do postele. Zajtra ma očakáva príchod na Anssl. Zajtra sa môj život znovu zmení.
,,Dobrú noc Saaya a sladké sny." Zaželal mi Hirai a ešte pribehol k mojej posteli dal mi pusu na čelo a vlasy ktoré mi padali do tváre zas mierne odhrnul. Usmial sa na mňa a odišiel k dverám. Ja som z červenela jak paprika. Ale stihla som ešte zaželať Hiraiovi dobrú noc pred tím než odišiel. Ľahla som si nabok a rozhodla sa že si zajtra potajomky napíšem na nejaký papierik všetko čo som sa dozvedela. Chvíľami som sa prevracala z jednej strany na druhu ale zastihla ma únava ktorá ma premohla a zaspala som. Zrazu som sa ocitla v záhrade pri veľkých kroch s trňami. Všimla som si krásnu záhradu plnú červených ruží. V srdci som pocítila také šťastie a voľnosť že som sa od radosti rozbehla a bežala tam kde ma nohy viedli. Vlasy mi viali vo vánku a príjemný slnečný deň mi k tomu pekne pózoval. Zastala som vo chvíli keď som zbadala malé dievčatko sedieť pred kríkom rúži pri ktorom bola vykopaná mála diera. Dievčatko zvieralo v rukách malú truhličku. Prišla som k nej ale ona si ma vôbec nevšimla, bola som pre ňu jak vzduch. Sadla som si k nej a sledovala ju ako truhličku zahrabuje pod kriak. Mala čierne vlásky pekné zopnuté čiernou gumičkou do drdolu. Modré očká podobné mojim jej žiarili šťastím. Po zahrabaní truhličky sa zrazu rozbehla preč.
,,Hej, kde bežíš!" skríkla som na ňu či ma začuje. Ale neotočila sa. Rozbehla som sa teda za ňou. Bežali sme cez háj rúži kým sme neprišli ku krásnemu veľkému domu (rodina Anssley ma trocha väčší) s terasou. Dievčatko bežalo k domu keď tu z ničoho nič sa za ňou rozbehla nejaká postava v čiernom plášti. Vyzerala jak smrtka. Do tváre som jej nevidela a nohy tiež nemala. Ruky malá skryté ale keď ich odhalila videla som kosti. Bola to nejaká kostra či čo. Bežala za dievčaťom a chcela ju dohoniť. Kričala som dievčaťu aby bežala rýchlejšie aby utiekla. Lenže dievčatko ma nepočulo a nevšimlo si neznámu osobu a náhodou sa potkla a spadla. Ked sa otočila do zadu všimla si ju a skríkla. Na to sa hneď pred ňou zjavila ďalšia postava ale tú som nevidela lebo zrazu bola tma a na nebi mesiac. Mesiac žiaril na dievčatko a na kostlivca. Ale na záchranca nie. Rozbehla som sa teda bližšie a hneď zastala keď som videla záchrancovi iba oči. Boli to tie zelené oči. Zrazu som sa zobudila a srdce mi silno bilo. Som spotená a vystrašená. Ten sen bol jak nočná mora. Ako vždy keď sa zobudím pozriem na okno. Cez závesy som videla že je deň a tak som neváhala a začala sa obliekať a rýchlo pripravovať lebo dnes odídem na Annsl. Ku snu sa už vracať nemienim. Rýchlo som všetko nahádzala do kufra, ktorý som našla pred dverami izby. Ked bolo úplne všetko hotové bol čas na raňajky s mamou, otcom a Hiraiom. Obliekla som si šaty ktoré som našla na kufri. Bola to školská uniforma. Čierna košeľa k nej kratšia sukňa, tiež čierna. K sukni je opasok, ktorý je biely. Na topánky nemám slov lebo sú úžasne. Krásne čierne ktoré siahajú až pod kolená. A ku košeli je ešte vestička, tiež biela ako opasok. Ked som bola oblečená nechala som si rozpustené moje čierne vlasy a netopier môj náhrdelník som si schovala pod košeľu. Pripravená som šla do jedálne. Ako vždy potajomky vikúknem spoza dverí. Videla som otca, mamu a Hiraia. Zhlboka som sa nadýchla a vošla. Všetkých šesť očí padlo na mňa. Dala som dole hlavu lebo som opäť z červenala, každému som sa mierne poklonila a sadla si vedľa otca.
,,Saaya vyzeráš veľmi pekne, vedel som že ti to pristane." usmieval sa otec.
,,Toshiro nekecaj toľko a jedz lebo ti to vychladne." hundrala mama.
,,Tsurara aj ty si dnes krásna veď vieš že si krásna každý deň a keby som ti to vždy hovoril tak by sa tvoje sebavedomie tak zdvíhalo že by bolo väčšie než tento dom." Žartoval otec, ktorí podpichoval mamu. Tá si z toho nič nerobila, má to v povahe. Hirai sa smial z rodičov. Všimla som si že mal tiež školskú uniformu ale jasné že chlapčenskú. Chlapci majú čierne nohavice a biele košele. Na košeli sako ktoré je tiež čierne a jasné že aj topánky sú čierne. Hirai vyzeral naozaj pekne a s jeho anjelskou tvárou, čiernymi vlasmi a nádhernými očami bol neopísateľný. Otec je tiež elegantný, no nosí saká a podobne a mama tá len krásne pohodlné šaty. Ale vždy len čierne, alebo v tmavých farbách. Ani som sa nenazdala deň ubehol rýchlo a bol večer. Rozlúčila som sa s Fill, mamou no jej som povedala ,,Dovidenia" a s otcom. Jeho som objala na rozlúčku. Prišiel po nás čierny koč, aj kone boli čierne. Ale najviac ma zaujal náš kočiš. Bol bezhlavý. No vlastne jeho telo(bez hlavy)teda vlastne ruky držali uzdu od koni a hlavu mal položenú vedľa tela. Volal sa bezhlavý Nicolas. Sadli sme si s Hiraiom do koča a čakali len na príchod do Annsl. Cestu som si neužila lebo som nič z nej skoro nevidela lebo bola tma a čo v tme uvidím. Hirai bol ticho ale potom sa do mňa ozval.
,,Tešíš sa na Anssl?" rukou si podoprel bradu.
,,No keď mám povedať pravdu aj áno aj nie. Áno lebo budem niekde inde ako som bola neustále sama doma vo svojej izbe. Spoznám nových priateľov a budem sa môcť s nimi porozprávať lebo doma som sa rozprávala iba s Fill a otcom a s tebou. No a neteším sa preto lebo bude mi chýbať otec a Fillanthropis." Mamu som ani nespomínala lebo ona mi chýbať nebude a budem ju stretávať to je jasné.
,,Ked dorazíme predstavím ti Iona a Kanameho. Musím ti ešte povedať že Ion je čistokrvný upír. Teda sa rovná mojej moci. A Kaname je ....Kaname on je smrť." Neisto na mňa pozrel Hirai. Ja som na Hiraia pozerala ako keby bol padnutý na hlavu.
,,Čože, brat môj chceš mi povedať že Kaname je smrtka?" nadvihla som obočie a stále predychávala novinku.
,,Také niečo, no ale neboj nás zabiť nedokáže, môže zabiť no iba....vieš čo, to nemôžem povedať Saaya prepáč, niektoré veci ti nemôžem povedať lebo by ma zastihol trest." vážnym tónom debatoval so mnou Hirai.
,,Čože, koho? Hirai prosím a o akom treste tu rozprávaš?" naliehala som na Hiraia a čakala odpovede na všetky otázky.
,,Saaya dosť už! Vážne viac ti nemôžem k tomu povedať. Mrzí ma to aj keď rád by som ale nemôžem. Prosím pochop to a nevypytuj sa už. Aj tak som povedal viac ako som mal!" Hirai už na mňa nepozrel a hľadel von oknom.
Bola som trocha nahnevaná ale prešlo ma to.
,,Hirai odpusť mi ale pochop nieje to také ľahké byť iná." potichu som sa ospravedlnila.
,,Príma sa aj mňa to mrzí že ti nemôžem nič povedať." A ešte dodal,, ani na Anssl sa neuvidíme, mrzí ma to ale budem mat dosť povinností ale keď si nájdem čas stretneme sa to sľubujem." Chytil ma za ruku a usmial sa.
,,Dobre." úsmev som mu vrátila a čakala kým dorazíme. Ani nie dlho sme dorazili do jedného lesíka a keď sme vyšli mesiac v splne ožiaril akadémiu. Bola to veľkolepá budova s veľkou záhradou. V strede bola fontána. Akadémiu obklopoval z každej strany les. Kočiar prešiel okolo fontány a zastal pred schodmi do akadémie. Na schodoch stáli chlapci v Hiraiovom veku. Jeden bol hnedovlasý a mal tmavohnedé oči a druhý bol blondiak s modrými očami podobné mojim. Určite to boli Ion a Kaname. Spomínam si na Sumie ktorá mi vravela že Hirai patrí k najkrajším chalanom a že sú traja. Takže som tu trojku našla a mala pravdu. Hirai vyšiel prvý z koča a podal mi ruku a ja som vyšla za ním. Môj prvý pohľad padol rovno na blondiaka a druhý na hnedovlasého.
,,Ion, Kaname chcem vám predstaviť moju sestru. Toto je Saaya." Usmial sa na mňa. Ja som sa opäť červenala. Mierne som sa uklonila ako sa patrí.
,,Je mi potešením vás spoznať." Vyškerila som sa na nich ako malé dieťa ktoré chce cukrík alebo lízatko. Prvý prišiel si so mnou podať ruku hnedovlasý.
,,Teší ma spoznať takú vznešenú ako ste vy Saaya. Som Kaname Shirou a určite viete že som vedúci Mŕtvej ubytovne." Ked mi podal ruku bola taká chladná a na prvý pohľad sa mi zdal myli ale moje pocity boli zvláštne pri jeho prítomnosti. Kaname sa zvítal aj s Hiraiom. Potom prišiel mi podať ruku aj Ion.
,,Pravdaže aj ja som rád že som vás spoznal Saaya. Veľmi ma teší že ste si vybrali Lesnú ubytovňu určite budeme spolu dobre vychádzať." Usmial sa na mňa jeho peknými ústami. Zas jeho ruka bola teplá a príjemná na dotyk. Po uvítaní mi všetci urobili prehliadku akadémie, ktorá bola pekná a obrovská. Úprimné veľmi ma to nezaujímalo nudila som sa ale zvládla som to. Páčila sa mi záhrada s telocvičňou. Povedali mi kde nájdem Kanameho a jeho ubytovňu a aj kde nájdem Hiraia a ešte veľa vecí. Na konci prehliadky sme šli konečne na Lesnú ubytovňu. Ale prv než sme tam šli som sa lúčila s Hiraiom, ktorí odišiel kočom. Aj Kaname odišiel na svoju. Ja som zostala teda sama s Ionom a vydali sme sa našou cestou. Páčilo sa mi že z akadémie viedli tri chodníky a každý chodník viedol k jednej ubytovni. Ale to zo zadnej časti boli chodníky. Z prednej sme vlastne prišli a tam bola ta fontána. Ked sme šli pomaly po chodníku na ubytovňu Ion sa ma pýtal na detstvo na rodinu Anssley a aj na Fillanthropis. Proste zaujímali ho bežné veci. Po chvíli sme došli k ubytovní. Tu sa mal začať môj nový život v spoločnosti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama