5. Kapitola

17. dubna 2012 v 21:48 | Luna |  Story (Luna)
Konečne je aj hotová ďalšia kapitola a ja dúfam že vás to neprestalo baviť a že sa vám bude páčiť. Prosím napište aj komentáre lebo potom neviem či mam dať aj dalšie. Prajem pekné čítanie a dufam že pochopíte. Podla mňa pochopiť sa to dá a najlepšie ak chcete pochopiť zmysel to treba čítať pomaly a presne. :) Heh Tak Kuuk :DAle to je vaša vec ako to čítate :) Ja som rada že to čítate a aže sa vám to pači :)


5.Kapitola
Lesná ubytovňa vyzerá v noci pekne. Mrmlem si v hlave a obdivujem ju. Všimla som si že na budove z každej strany sú po stenách rastliny. Ubytovňa nie je až taká veľká ako akadémia ale pripadá mi veľmi útulná. Dokonca ju aj názov vystihuje. Nachádza sa hlboko v lese plnom veľkých ihličnatých stromov. A v diaľke počuť žblnkot vody. Takže tu bude poblízku asi jazero alebo nejaká rieka. Na mramorových schodoch sú položené črepníky s ružami. Rastliny ktoré sa tiahnú po stenách budú Parthenocissus. Jedna sa o liany ktoré šplhajú po stromoch či po stenách. Tieto sú červené. Teším sa že som na mieste kde je sama príroda. Som taká nadšená a nedočkavá že som si nevšimla ako Ion mi otvára dvere. Radšej som šla do vnútra, predsa mi toho chce ešte dosť ukázať a ja ho len zdržiavam.
,,Prepáčte Ion za moje zdržiavanie sa." usmiala som sa a pohla kostrou.
,,To je v poriadku, len som si myslel že by ste chceli vidieť aj vnútro ubytovne keď už vás natoľko zaujal vonkajšok. Dokonca sme pre vás s dievčatami pripravili menšie prekvapenie." Usmieval sa na mňa a jeho pekné modré očká a blonďavé vlasy v mesačnom svite mu dodávali úžasný šarm. Ion vošiel dnu a ja som potriasla hlavou aby som sa prebrala zo špehovania a šla za ním. Vošla som do tmi. Z ničoho nič zažali všetky svietniky a žiariace sviečky osvietili nádhernú halu. Hala mala schodište uprostred po ktorom sa tiahol červený koberec a na ňom posypané lupene z ruži a na kraji malé sviečky. Chodba bola celá posypaná lupeňmi z ruži. Tmavé steny zdobili rôzne portréty v zlatom ráme. Nechýbalo tam menšie posedenie z kožených čiernych sedačiek. Nad oknami viseli závesy červenej farby aby ladili s kobercom na schodoch. Podlaha s lupeňmi bola spravená z čiernych dlaždíc. Stála som tam jak primrznutá so spadnutou sánkou. Som jak vraji, šepká mi svedomie ktoré naraz prerušilo Ionov hlas.
,,Som rád že sa vám to páči Saaya, s dievčatami sme to tu spravili tak aby ste sa cítila ako doma." Podal mi ľavú ruku ako nejaký džentlmen a druhu si skryl za chrbtom. Na toto správanie som zvyknutá aj keď nie úplne tak ako Ion si myslí, zas nie som nejaká princezná či čo. Aby sa neurazil nechala som sa viesť za ručičku ako bábo hore schodmi. Na hornom poschodí bolo pomerne dosť izieb, z toho som usúdila že prehliadku mi spraví asi zajtra lebo dnes by som z nej nič nemala kvôli noci.
,,Saaya musíte mi prepáčiť ale dnes večer vás nebudem viesť po celej ubytovni. Určite ste unavená a preto vás vediem rovno do vašej izby. V izbe nájdete svoju batožinu. Dokonca vám musím povedať že sme pre vás vybrali tu najlepšiu izbu s pekným výhľadom na záhradu ubytovne. Na izbe vás čaká spolubývajúca aby ste sa necítili sami vám riaditeľ vybral jednu z pomedzi dievčat." Môj sprievodca je ako kniha ktorá sa číta sama a ja nemusím mať žiadne otázky lebo dopredu mi všetko povie.
,,Ďakujem za všetko ale izbu ste mohli vybrať hociktorú ja si vystačím aj s obyčajnou. A máte pravdu som unavená ale uisťujem vás že by mi nerobilo problém si poobzerať ubytovňu. Čo sa týka výzdoby som vám nesmierne vďačná, je nádherná a ruže sú moje obľúbené kvety." Zahľadela som sa do zeme na lupene ktoré boli všade. Páčilo sa mi aj to že na stenách mali sviece ktoré boli zhasnuté ale vždy keď sme sa k nejakej priblížili tak sa rozsvietili. Bolo to ako somársky rad. Prvá sa zasvietila aj ostatné za ňou a keď sme sa vzdialili tak zhasli.
,,Áno viem že mate ruže veľmi rada. Vždycky ste ich zbožňovala." Mierne sa zasmial Ion a zasnívaným pohľadom si ma niekedy obzeral. Mňa pozastavila Ionova odpoveď preto som sa hneď spýtala.
,,Ako to viete že odjakživa ich zbožňujem?" zastala som.
Ion zastal tiež a nechápavo hľadel na mňa. Ale došlo mu čo povedal.
,,Ou pravdaže, no myslel som to tak..no." preglgol a hľadal výhovorku. Prekrížila som si ruky na prsiach a nedala sa odradiť od odpovede.
,,No?" bolo to zvláštne že to vie, veď popravde ma dnes videl prvý krát a Hirai mu to nemohol povedať sám to nevie.
,,Saaya podľa toho čo viem väčšinou každé dievča na škole ma rado ruže. Takže som si myslel že aj vy." Otočil sa a hľadel pred seba aby sa vyhol môjmu pohľadu.
,,To je pravda Ion ale vy ste povedal že viete že ich mam rada, ale z kadiaľ by ste to vedel? Veď nikto to z mojej rodiny nevie, nieto vy by ste to vedel." Nadvihla som obočie.
,,Možno to nevedia preto lebo ste im to nepovedala. Lenže ja som upír. Dokážem veľa vecí, mám schopnosť počuť myšlienky ale nikdy som to nespravil to vás ubezpečujem ale dnes keď ste vošli do haly a zbadali ste lupene bola ste veľmi šťastná a tu sa aj dovtípim že ich mate rada. A okrem toho som i ja unavený preto som rozprával aj tie nezmysli možno ale asi to je pravda keď tvrdíte že ste ich vždy zbožňovala. Prepáčte viac k tomu vám neviem povedať." Kráčal ďalej a ja som zostala stáť a sledovala ho. Cítim sa trápne lebo má pravdu, stáva sa keď je niekto unavený že trepe nezmysli a ja jak detektív som vyzvedala na podrobnosti nejakej hlúposti.
,,Tak idete?" otočil sa smerom ku mne a zazeral na mňa smutným pohľadom. Aspoň sa mi zdá že je smutný.
,,Pravdaže len som sa zabudla." Usmiala som sa a pohla zmiesta aby som odstránila tu trápnu situáciu. Ďalej sme kráčali mlčky. Ion šiel predo mnou a ja som sa vliekla slimačím tempom za ním. Hľadela som do zeme a myšlienkami som blúdila mimo reality. Prebrala som sa rázom keď som vrazila do Iona, ktorí ma hneď zachytil a pritiahol k sebe aby som nespadla lebo málo k tomu chýbalo. Boli sme tak pri sebe blízko že to vyzeralo ako zaľubenecka scéna. Hľadeli sme si do očí kým nás neprebralo otvorenie dverí ktoré boli oproti nám. Stála v nich Sumie v nočnej košeli. Nadvihla obočie a nechápavo na nás zazerala . Ja som tam S Ionom na ňu nechápavo zízala tiež keď som si uvedomila že ma Ion drží v náruči a objíma ako by ma čo ne chvíľu chcel pobozkať. Z červenela som ako paprika pri pomyslení na to a odtiahla sa od Iona. Mlčky sme tam stáli keď Ion sa ako prvý ozval.
,,Sumie to čo si vedela nebolo tak ako si myslíš...vlastne chcem ti predstaviť Saayu. Teda vy sa už poznáte ako viem tak by som mal ísť, a nechať vás Saaya aby ste sa vyspali. Dobrú noc." Ion vôbec nebol z toho vedľa čo sa stalo a chvíľu mi pripadal že ho to netrápi. Pokojne okolo mňa prešiel a usmial sa(ale úsmev nenapadne opätoval iba mne) Sumie si to nevšimla lebo má veľmi zaspaté oči. Otočila som sa za ním s otázkou v očiach "čo to ma znamenať?" ale miesto Iona som videla prázdnu chodbu a lupene ktoré poletovali hore dolu pre vietor, ktorí zostal po Ionovom zdrhnutí.
,,Poď už dnu Saaya som unavená, nebudem tu stať večne." Sumie si dala ruku v bok a nohou nervózne klepala.
,,Pravdaže, prepáč." Neváhala som už a vošla dnu do izby. Sumie zabuchla dvere a kľúčom ich zamkla.
,,Saaya rýchlo sa prezleč do pižama ja už idem spať." Prešla okolo mňa akoby som bola duch. A ľahla si spať do postele. Zvrtla sa na bok a ešte zahundrala.
,,Zajtra sa zvítame dnes som unavená. Dobru!" mrmlala potichu.
,,Dobru noc Sumie." Potichu som jej tiež popriala dobrú noc a šla sa prezliecť. Keď som bola prezlečená ľahla som si do postele ktorú som mala na ľavej strane. Pri postelách sme mali nočne stolíky.
,,Sumie už spíš?" potichučky som šepkala. Ale odpoveď mi dal Sumiin chrapot.
Zvrtla som sa k stene a v mysli si predstavovala scénu s Ionom ako ma držal v objatí a obidvaja sme si hľadeli do oči. Zapýrila som sa a vyčítala si že na to myslím. Do mysle mi vošli aj Hiraiove oči. Tak som si predstavila i Ionove a porovnávala ich. Hirai mal tmavomodré a Ion také svetlomodré ako sú moje. Obidve sú veľmi pekné. Myšlienky a predstavy som vyhnala zmysle lebo som usúdila že je čas na spánok. Zajtra ma opäť čaká dobrodružný deň keď to tak posúdim. Zavrela som oči a nechala sa unášať spánkom .Keď mi slnko svietilo do očí otvorila som oči a môj prvý pohľad bol do hnedých očí. Prudko som vyskočila z postele a skríkla, keď mi rukou zapchala ústa Sumie.
,,Čo kričíš, ostatný ešte spia tak nekrič prosím, potom by sa ostatný žalovali a mali by sme problém." Mávala mi prstom pred očami a ukazovala že nesmiem. Dala ruku preč a silno ma objala. Ja som jej objatie opätovala a smiala som sa.
,,Sumie ako prvé ma vystrašíš a potom ma varuješ akoby som bola nejaké dieťa a chcela niečo čo nemôžem." Obe sme sa na tom ešte smiali a posadili sa na posteľ.
,,Áno, ale vyzerala si akoby si videla ducha a Saaya som nesmierne rada že sme sa znova stretli a ešte viac že sme spolubývajúce." Obidve sme výskali od radosti.
,,Máš pravdu Sumie a inač tiež si mi chýbala." Usmiala som sa na ňu.
,,A inač Saaya na to že som včera bola veľmi ospalá pamätám si všetko presne do detailov to čo som videla ale nebudem sa ťa pýtať čo sa stalo, lebo Ion je pekný ale ukradla si ho Asae a ja som si šlohla Hiraia ...takže keby niečo vyjasni si to s ňou." Žmurkla na mňa a ja som sa len zasmiala. Pozrela sa na nočný stolík a šla k nemu. Pridala som sa a sledovala ju čo hľadá. Zrazu mávla rukou a na stole sa objavila guľa. Teda čarodejnícka guľa.
,,Z kadiaľ to máš Sumie?" čudovala som sa aj keď mi to mohlo byť jasné ale čo už niektoré veci mi dochádzajú neskôr.
,,Každá čarodejnica má vlastnú guľu a potrebujeme ju aby som vedela či Asae spí alebo čo robí." Ukazovala na guľu v ktorej sa začali meniť farby.
,,Dobre tak ťa nebudem vyrušovať a pôjdem sa prezliecť a upraviť lebo nikdy nevieš či niekto náhodou sa neobjaví za dverami." Robila som si srandu a
pobrala sa do kúpeľne. Obliekla som si uniformu a chytila ofinu ktorú som si zopla štipcom dozadu a vlasy nechala rozpustené. Pozerala som na seba a chvíľami som viac a viac bola bledá. Pozrela som bližšie a naozaj mi pokožka bledla. Zažmurkala som očami či nemám halucinácie keď zrazu zo zrkadla vyskočilo na mňa niečo. A ja som ani nestihla zaregistrovať čo to je a s kríkom som vyletela z kúpelne a skočila na posteľ. Sumie sa otočila a pozerala či mi nešibe. Ja som sa krčila na posteli.
,,Čo sa deje? Saaya!" triasla som mnou. Nestihla som odpovedať lebo našu pozornosť si získal smiech ktorí šiel z kúpeľne. Hľadeli sme na dvere keď z nich vyšli dve postavy. Bohužiaľ priehľadne. Boli to duchovia, vlastne duše mŕtvych dievčat.
,,Čo to má znamenať? Spectra! Electra! Prestaňte sa tak smiať pobudíte ostatných. Zbláznili ste sa chceli ste aby Saaya dostala infarkt, veľmi by sa riaditeľ nepotešil." Hrešila tie dievčaťa Sumie. Ja som na nich zízala ako na zjavenie. Dokonca boli aj na zjavenie lebo sa mi zjavili len tak pred ksichtom.
Zrazu bolo v izbe ticho. Sumie naštvaná stala a ruky mala prekrížené, ja som sedela na posteli a predychávala šok ktorí mi spôsobili a ako Sumie nazvala dievčatá Spectra a Electra si ma premeriavali od hlavy po päty.
,,Takže ty si tá Saaya? Riaditeľova dcéra...aké potešenie že ťa spoznávame." Uškŕňala sa na mňa jedna a tá druha na mňa pozerala pohľadom ktorí neviem opísať.
,,Som a ja vás rada spoznávam aj keď osobne si myslím že ste na mňa nemuseli tak vyskočiť!" hnevala som sa v duchu.
,,Aspoň vidíme ako sa bojíš samej seba! Hahaha!" robila si zo mňa srandu tá čo predtým tak divne na mňa hľadela.
,,Prestaň to nie je smiešne Electra, je to Hiraiova sestra tak sa kľudní." Drgala tú Electru asi tá Spectra.
,,Prepáč že sme ťa vystrašili ale nováčikom to robíme často ale nevedeli sme kto si. Ja som Spectra a tato kopa srandy a drzosti je Electra." Usmievala sa Spectra a Electra ukazovala na Spectru že ma o koliesko menej.
,,Dobre táák dosť a teraz padajte! Spectra odveď si vyšinuté dvojča a zmiznite." Vyháňala ich Sumie. Spectra chytila Electru za ruku a ťahala ju cez stenu preč. Keď zmizli som bola rada ale ešte sa v stene objavila hlava Electri a ta vyplazila jazyk a zmizla.
,,Táka drzosť." Hnevala sa Sumie.
,,Prepáč Saaya za nich ale keď ich spoznáš uvidíš že Spectra je normálna a Electra ma to trochu v hlave pomotané ale inač sú v pohode. A neboj ak chceš môžeš ísť do kúpeľne pokojne." Usmiala sa Sumie a vrátila sa k guli.
,,Radšej budem tu s tebou, aj tak som hotová." Zazerala som na stenu kde zmizli dvojčatá. V duchu som si hovorila že som mala pravdu že dnešný deň bude ďalším dobrodružstvom a ich príchodom sa začal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sasulik....27 Sasulik....27 | 18. dubna 2012 v 17:45 | Reagovat

ako vždy super :D

2 Violl Violl | Web | 22. dubna 2012 v 10:10 | Reagovat

wauu :)

3 Táni Táni | Web | 22. dubna 2012 v 14:03 | Reagovat

Súhlasím ;) Super! :)))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama