6.Kapitola

5. května 2012 v 16:50 | Luna |  Story (Luna)
Tak a ďalšie pokračovanie. Dúfam že sa bude páčiť a neprestane vás to zaujímať. Prosím svoj názor na celú poviedku vyjadrite v komentoch. Potrebujem vedieť váš nazor :D Ták Kuk a pardon za chyby :D


Sumie stále zazerala do guli a špehovala Asae, ja som sa zatiaľ nudila a čakala kedy pôjdeme spoznať ostatných. Chvíľami som si myslela že na mňa zabudla, lebo ma stále ignorovala.
,,Sumie čo tam toľko špehuješ, pod už chcem spoznať ostatných a Ion mi sľúbil že mi poukazuje zvyšok ubytovne." Hundrala som aby sa už konečne odvrátila od guli a šla so mnou. Ale ona si nevšímala ani moje hundranie, tak som sa teda zobrala sama spoznať ostatných.
,,Sumie, ja idem preč aj keď neviem kam ale idem. Maj sa!" kráčala som k dverám izby. Pozrela som sa na Sumie či ju ani toto nepresvedčilo moje neiste že idem preč, ale asi nie lebo ma úplné nevnímala.
,,Okej, jasné ignorancia chápem, mame dôležitejšie veci ako robiť spoločnosť niekomu kto je tu nový a nikoho nepozná!" Ironickí a nahnevane som hundrala na celu izbu, keď Sumie už vôbec nereagovala šla som preč. Kráčam si chodbou a obzerám si obrazy ktoré som si včera nevšimla. Na niektorých boli anjeli, na druhých upíry a podobne. Bolo to jasné že tu iné obrazy nenájdem ale pohľad na nich mi pripomínal ľudí ktorých akoby som už niekedy videla ale neviem si spomenúť kde. Niektoré ma veľmi fascinovali vyjadrovali také pekné veci, dokonca som našla obrazy ktoré sa hýbali ale veľmi som sa pri nich nezastavovala až na jeden, ktorí mal čierny rám. Bol veľký, tmavý. Na obraze bola noc a hustý tmavý les. Uprostred bola ruža. Prišla so k nemu bližšie aby som sa naozaj ujistila že je to ruža, lebo chvíľami sa obraz menil. Bol začarovaný. Z ruže začali padať lupene, keď opadali všetky ruža zahynula a jej zvyšky sa zmenili na prach. Vietor rozniesol prach po lese. Lebo obraz jasne ukazoval ako sa všetky stromy nakláňajú do rôznych strán. Vietor prestal fúkať, bolo všetko pokojné až kým z ničoho nič nastala zúrivá búrka. Pršalo ako z krhly a blesky začali strieľať do zeme, presne na miesto kde bola pred tím ruža. Vzdialila som sa od obrazu lebo to bolo hrozné. Počasie sa hneď zmenilo a bolo opäť krásne. Lenže tam kde bola ruža a blesky sa zem začala rozpadať a prepadávať. Veľmi ma to zaujalo preto som sa nacapila k stene a pozorne sledovala čo ďalej. Hľadím tam ako sa zem prepadáva až kým na mňa nevyletí z obrazu Electra a nevyľaká ma. Skríkla som a spadla surovo na zem, kvôli nej som stratila rovnováhu.
,,Au, Electra! Čo to ma znamenať, nie je to zábavne vyletieť takto na niekoho kto je zaujatý a nevníma!" Nahnevane som hľadela na Electru ktorá sa na mňa len hlúpo usmievala a nerobila si z mojich slov nič.
,,Zaujatá stenou? Áno bolo to divné ako sleduješ stenu, preto som nemohla odolať ťa nevyľakať, mala som super príležitosť a podarilo sa. Haha!" vyplazila jazyk a uškŕňala sa od ucha k uchu.
,,Ja nečumím na stenu ale na ten obraz!" ukázala som naň. Lenže on tam vôbec nebol. Naozaj tam nič nebolo až na tu stenu!
,,Krásny obraz normálne splýva stou stenou! A prepáč, veď je to stena!" ironicky konštatovala Electra a vysmiala sa mi do tváre.
,,Čože? Ale? Veď..predsa..kde je?" hneď som sa zdvihla a hmatala stenu. Vôbec tomu nerozumiem, ten obraz tam bol a teraz ani stopa po ňom. Otočila som sa k Electre, ktorá mi ukazovala gestom že mi šibe.
,,Electra, ten obraz tu bol, veď si cez neho preletela( i cez tu stenu pravdaže). Tak kde je?" cítim sa tak zahanbená, možno mi naozaj šibe a mam halucinácie a vymyslela som si niečo čo ani pravdepodobne neexistuje. Som zúfala.
,,Ale Saaya nebuď smutná, stáva sa to že si niekto niečo predstaví a myslí si že je to naozaj. Vieš tomu sa hovorí fatamorgána ale nikdy by som nepovedala že ňou trpíš. Aj keď je to bláznivé ale v tvojom prípade sa mi to zdá že je to tak. Veď predsa keby tam nejaký obraz bol tak by som ho videla nie?" mrmle Electra. Robí si zo mňa srandu a ešte mi prikyvuje že som blázon. To ma podrž. Toto jej nenechám ale nenechám sa len tak vytočiť, zo mňa tu blázna nikto robiť nebude že mám fatamorgánu!
,,Dobre, Electra ver si čomu chceš a ja budem veriť tomu svojmu, ok? Mám mizernú náladu kvôli Sumie, teraz ten neexistujúci obraz a ešte ty si mi tu chýbala...štyroma slovami to uzavriem. Na dnes mám dosť! Prepáč že ťa tu nechám osamote ale ja už musím ísť." Otočila som sa jej chrbtom a pohla sa rýchlim krokom čo najdalej od Electri, i trápnej situácie. Keď tak uvažujem v poslednom čase ich čoraz viac pribúda.
,,Len si choď! A neboj Saaya nikto sa nedozvie že si čumela na stenu, až na Spectru, Sumie a Asae, pravda Andy a ostatné decká. Hahha!" kričala za mnou Electra a smiala sa na celú chodbu. Nechcem sa už viac hnevať aj keď mam pokazenú náladu ale ako poznamenala Sumie je Electra poriadne vyšinutá a ja som jej super terč. Rýchlim krokom som zišla zo schodišťa korím som včera prišla. Rozhliadla som sa po chodbe ale nikoho som nevidela. Zdá sa mi to zvláštne lebo o takomto čase som doma už dávno buď bola najedená alebo sedela pri Fillanthropis. Ktovie ako sa má moja maličká, veľmi mi chýba. V tom ma napadlo že pôjdem si prezrieť okolie, veď predsa príroda je pekná a môžem chvíľu rozmýšľať o veciach čo som sa dozvedela a zažila. Vyšla som z ubytovne a sadla si na schody vedľa črepníkov kde boli ruže. Zvažovala som že pôjdem aj inde ale radšej som zostala tu, možno by som mala problémy keby som odišla bez dovolenia. Privoňala som si ich krásnu vôňu. Pripomenuli mi domov a ešte viac som zosmutnela. Chýba mi otec aj Hirai. Tu sa cítim taká sama aj keď viem že tu mám Sumie ale ta ma momentálne niečo iné na práci. Pri premýšľaní zhodnotím že Electra je veľmi protivný duch, ktovie prečo je taká, veď Spectra sa mi zdá úplné jej opak( na prvý pohľad vyzerá normálnejšia). Schúlila som sa a bradu si podopierala kolenami, na mojom ramene som zacítila niekoho ruku. Pozriem sa a vidím ako sa Ion na mňa milo usmieva.
,,Môžem si prisadnúť?" spytuje sa.
,,Pravdaže." Usmejem sa na Iona a znova si hlavu položím na kolená.
,,Saaya, prečo ste smutná? Vari vám niekto ublížil, alebo sa vám cnie za domovom?" prihovára sa mi milo Ion.
,,Nebojte sa nikto mi neublížil, a som smutná lebo mi chýba otec a Hirai aj Fillanthropis. Dnes nemám dobru náladu asi je to aj pre to počasie." Pozrela som na nebo a videla ako oblaky zacláňali slnko.
,,Chápem vás aj mne chýba rodina ale táto ubytovňa a decká ktoré tu žijú mi nahrádzajú rodinu. Nebojte sa, viem že prvé dni sú najťachšie ale neskôr si určite zvyknete. Budeme sa snažiť aby sa vám tu páčilo." Neprestával sa usmievať.
,,Ion a kde máte rodinu? Ak sa môžem spýtať pravdaže." Sadla som si normálne a počúvala.
,,Popravde bližšie než si myslíte. Ale nechcem sa o tom zhovárať, myslím že skôr vás bude zaujímať čo sa tu deje a dôvod prečo tu nie je teraz Sumie pri vás." Všimla som si že pohľad preniesol na môj krk. Pozrela som sa a zbadala že môj rubínový netopier vyliezol spod košele. Chytila som ho a pozrela na Iona, ktorí mi priamo hľadel do oči.
,,Čo sa týka vašej otázky áno rada by som vedela čo sa tu deje teraz. No a môj netopier, tak toho mám od detstva." Ion pozrel pred seba a sledoval les. Ja som rýchlo netopiera skryla na miesto.
,,Dobre tak dnes plánujem vás predstaviť študentom na našej ubytovni a urobiť menšiu party ako na privítanie. Preto sú všetci vo svojich izbách lebo začneme asi o takú hodinu." Vyčaril úsmev a znova pokračoval.
,,Po oslave pôjdeme na akadémiu a tam sa dohodneme s Hiraiom kde vás zaradíme a podobné veci." Ďalej nepokračoval lebo som mu skočila do reči.
,,Príde Hirai?" som rada že ho uvidím mrmlem si v hlave.
,,Áno bude tam" Ion to ale povedal neisto.
,,Aha a budem hádať že Sumie ma tiež takzvane leháro a preto sa mi nevenuje nie?" usmievala som sa pri pomyslení ako by vyzerala keby drichmala doteraz v posteli.
,,Tak nejako. Čarodejnice majú záľubu ráno sa venovať iba svojím veciam preto ostatných nevnímajú a keď sú pri ich guli ani nevravím ako sú mimo. Takže z toho usudzujem že preto tu miesto nej sedím ja." Vravel mi Ion.
Zasmiala som sa a postavila. Zišla som dolu zo schodov a obrátila sa k Ionovi.
,,Ion včera ste mi nestihli ukázať záhradu, mohli by ste teraz?" prosíkala som.
,,Bude mi potešením a ešte väčšmi keď mi budete tykať." Zdvihol sa a prišiel ku mne.
,,V poriadku. Vieš Ion som rada že si prišiel a rozprával sa so mnou." Ion ma počúval a zároveň viedol do záhrady. Nehovoril nič ale to mi nevadilo, lebo moje svedomie nemohlo zavrieť ústa. Dnes musím napísať všetko čo som zistila a čo sa mi stalo. Vždy na to zabúdam. Mohla by som zostať v záhrade(ktorú mi práve Ion ide ukázať) a napísať si všetko. Alebo si založím denník a tam si budem potajomky všetko zapisovať. Keď sme vošli do záhrady bola som očarená. Záhrada bola rozlohou dosť veľká, v diaľke som zazrela záhon ruži ten ma potešil najviac. Záhradu obklopoval z každej strany les( vlastne ten les obklopuje celú ubytovňu a tu záhradu). V záhrade boli lavičky, kvety, pár stromov a dokonca jazierko. Proste záhrada ako sa patrí.
,,Saaya z tvojej tváre vidím že sa ti páči." Obrátil sa ku mne Ion.
,,Je nádherná." Usmievala som sa na Iona cela šťastná ako blcha že konečne začína niečo dobré na tom dni.
,,Ak pôjdeš smerom k jazierku zbadáš že v diaľke sa nachádza jedna cesta do lesa. Tam prosím nechoď je to zakázané." Varoval ma. Dobre že to spravil lebo ja by som šla naozaj tou cestou keby som ju zbadala a nevedela že je to zakázané. To som čisto ja.
,,Pravdaže a Ion teraz mi napadlo že som sa ťa chcela na niečo spýtať. No skôr povedať niečo čo som tu ráno videla a neviem si niečo s tím vysvetliť" trochu som zvážnela. Chcem vedieť čo to malo znamenať s tím obrazom. A Ion sa mi určite smiať nebude ako Electra, lebo Ion je iný. Je milí, pekný, rozumný, priateľský, tichý a a a má určite ešte veľa skvelých vlastností. Začervenela som že som si pripustila(jeho opisom) že sa mi vlastne trošku páči. Rozhodne to teraz musím vyhnať z hlavy lebo teraz idem možno ukázať Ionovi že som pravdepodobne naozaj blázon. Z môjho brblania ma prebral Ion.
,,V poriadku môžeme si sadnúť tu na lavičku." Ukázal smerom na najbližšiu lavičku. Prikývla som hlavou a nasledovala ho na lavičku. Keď sme sa posadili začala som.
,,Ion viem že ani ja teba a ani ty mňa dobre nepoznáš a práve teraz som zvážila že by som bola veľmi rada keby sme nemali medzi sebou tajomstvá." Nič nehovoril a tak som pokračovala, ,Si rozumný a z prvého pohľadu na mne si ráno pochopil že sa niečo deje. To že je mi smutno za rodinou a Sumie to je všetko pravda ale trápilo ma aj niečo iné. Vieš dnes ráno keď som odišla z izby videla som obrazy na stenách, ktoré som si včera večer nevšimla. Dokonca som našla aj začarované obrazy a medzi nimi i jeden, ktorí ma hlavne zaujal." Stíchla som lebo som mala pocit že nás niekto sleduje. Pozrela som dookola ale nikoho som nevidela.
,,Neboj nik tu nie je. Keby bol vedel by som o tom. Môžeš pokojne pokračovať vyzerá to zaujímavo." Podpichoval do mňa a čakal na môj príbeh.
,,Ten obraz bol od ostatných najväčší. Bol tmavý a mal čierny rám. Bola na ňom..." ďalej som nepokračovala lebo ma vyrušila Spectra s Electrou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Táni Táni | Web | 12. května 2012 v 1:32 | Reagovat

Och, tá Electra! :D
Inak,je to strašne zaujímavé ;)

2 Luna Luna | Web | 12. května 2012 v 20:52 | Reagovat

Díík :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama