11.Kapitola

26. října 2012 v 19:59 | Luna |  Story (Luna)
Po dlhom čase, opäť pokračovanie. :) Ešte uvažujem na odstraňovani článkov, asi to prerušim. Myslím že by mi chýbali :) Tak kuk poviedku :) Nevinný


11.Kapitola
Neprešla ani sekunda bez toho aby som zastala. Dorazila som na schody akadémie. Mala som šťastie. Tentoraz sa moje oči upierali priamo na koč s Nicholasom. Nicholasovo telo stalo opreté o dvere. Zato jeho hlava ktorá bola na streche koča sa kochala priamo na mňa s otáznikom v očiach. Zazrela som tam nielen jeho presný výraz, ktorí sa pýtal čo sa deje ale našla som tam obavy, či šok keď ma videl so slzami v očiach. S hlasným dupotom som dopochodovala pred neho a nazlostene vyhŕkla zo seba ,,Nicholas! Prosím! Vezmi ma odtiaľto.." Jeho oči spozorneli. Bez slova mi otvoril dvere a ja som nastúpila. Nasadol a potiahol oprahmy, ešte zakričal na mňa aby som ho počula cez dupot koni a rinčanie oprahov.
,,Kam to bude pani moja?" Jeho hlas zanikol v hluku. Vykukla som z okna a zakričala,, Na panstvo Annsley!"
,,Budeme tam rýchlejšie než sa nadejete" skríkol a pohnal kone aby bežali rýchlejšie. Celu cestu som vnímala iba dupot koni. Po dorazení na miesto, mi Nicholas zastavil pred domom. Vystúpila som a poďakovala mu za odvoz, ďalej som sa rozbehla k zadným dverám do záhrady. Presne k mojej milovanej Fillanthropis. Z diaľky som zbadala jej tri hlavy ako sa týčia do výšky. Pri pohľade na nich mi slzy tiekli po líci ako potok. Tento krát od radosti. Fill ma zbadala v tom okamžiku čo som stála blízko nej. Vystrčila jednu hlavu aby som ju objala. Ostatné sa mi ovinuli okolo tela. Hlavu ktorú som pevne objímala ma par krát po líci ako psík oblízala. Fill bola veľmi rada že ma vidí a ja tak isto. Bez nej som síce nestrácala úsmev z tváre ale stále do toho úsmevu niečo chýbalo. A to bola časť z Fill ktorá ma vedela rozosmiať a vyčariť ten najkrajší úsmev. Fill mi nastavila jeden list, sadla som si naň a nechala sa vyzdvihnúť do výšky. Neprestávala som ju hladkať. Schuti som sa zasmiala pri pohľade ako mi jej ďalšia hlava ponúka mŕtveho potkana, ktorého držala pevne v papuľke aby jej nespadol. Pokrútila som hlavou že nechcem potkana a pomaly si ľahla na list vo veľkosti mojej postavy. Fill sa ľahučko skrútila okolo mňa až vytvorila miesto ktoré vyzeralo ako hniezdo pre veľké vtáctvo ale miesto hniezda som tam ležala len ja. Mala som príjemnú "posteľ". Očami som blúdila k hlavám Fill ako ma dve strážia po bokoch aby som nespadla a druhé zas sa buď načahujú alebo sa týčia do výšky. Zahľadela som sa aj na modrú oblohu. Ta ma priviedla do mojich myšlienok. Myšlienkami som sa vrátila do knižnice, k Sumie a jej oznámeniu len pre moje uši že Hirai je zasnúbený. Pocítila som pri srdci zase smutný pocit. Ale stále nerozumiem prečo ma to tak vzalo. Veď Hirai je môj brat a mala by som byť rada že si našiel niekoho s kým bude šťastný. Vari by to nemalo byť tak? Majú moje pocity niečo spoločné so žiarlivosťou alebo čo? Nechápem. Zaborila som si tvár do dlaní. Miesto toho aby som mu zagratulovala a popriala všetko dobré keď sa rozhodol k takému k roku som utiekla bez rozmýšľania. Vtedy som naozaj nebola pri rozume ktoré malo vravieť ,,rozhodne zostať" ale pohlo mnou moje srdce ktoré dalo povel na útek. Pri tomto priznaní ma osvietilo. Otvorila som oči a nadvihla sa. Sadla som si a podopierala sa rukami. Je to pravda. Ušla som kvôli srdcu. Kvôli prívalu emócií ktoré sa mi vydrali na povrch. Moje pocity boli dosť dlho ukryte v hĺbke mojej duše.
Už to nemohli vydržať. Byť stále ukryté. Preto sa ukázali. Premohli rozum a dali ma do pohybu. Útek. To bolo pre nich riešenie. Útek od všetkého a návrat kam sa prejavovali vždy od šťastia. Pri Fill. Naozaj odlúčenie od nej a od domova som nebrala vôbec vážne, lebo by som ju prišla navštíviť. Ale nikdy som veľmi nedala najavo že mi chýba domov, dokonca mi chýba to hlavné. Kus z môjho pravého ja! Nepoznám minulosť a to ma v hĺbke duše trápilo. Teraz už viem že to musím zmeniť ak nechcem zas utekať. Ako prvé som poprosila Fill aby ma dala dole. Stupila som na zem a vychutnávala si pocit ľahkosti keď mi vietor rozhadzoval vlasmi do všetkých strán. Moju chvíľku prerušila jedna zo služobníc.
,,Pani moja, pani Tsurara vás už očakáva vo svojej spálni. Chce aby ste prišli za ňou. Vraj je to naliehavé." Poklonila sa a odkráčala preč. Nadvihla som obočie a chcela zakričať za slúžkou ako vie moja mama že som tu, ale radšej som to nechala tak a rozbehla sa za ňou. Už som sa nebála. Teraz som bola opäť sama sebou. Po tom premýšľaní som sa vzchopila. Už neprehrám nad vlastným srdcom! Mierne som zaklopala na matkine dvere. Tie sa mi otvorili sami od seba.
Vošla som dnu a ozvala sa,, Pani moja, vraj ste ma očakávali." Tsurara sedela za svojim stolíkom kde mala zrkadlo a rôzne šminky. Nazrela do zrkadla a kútiky úst dala do menšieho úsmevu. Rukami si zhrabla vlasy ktoré jej padali do tváre a hodila ich dozadu na chrbát.
,,Poď sem bližšie." Hovorila kľudne hlasom. U nej sa to stavalo málokedy.
,,Zober tu kefu a prečeš mi vlasy a potom ich zopni hore do drdola." Kázala mi a ja som ako je nový sluha robila to čo povedala bez námietok.
,,Pani moja, ja viem že by som tu nemala byť ale..." vlasy som je česala opatrne, aby sa nezbláznila od zúrivosti keby som sni mi silnejšie trhla. Pohľad som upierala len na ne.
,,Ale si to nezvládla a utiekla si. Utiekla si lebo si sa dozvedela že Hirai je zasnúbený." Vravela pokojne akoby si využívala chvíľku že ma dostala do kúta. Pozrela som prv do jej sivých očí ale nehovorila som nič. Bola som dosť v šoku, ale ten som sa snažila skryť a tvárila som sa nenapadne. Nakukla som do zrkadla a zbadala seba. Mala som bledú tvár a oči trošku z červenené od plaču. Aspoň že vlasy vyzerali k svetu.
,,Na akadémii mi poslal správu Ión že si odišla. A Hirai mi neskôr oznámil že si sa dozvedela od Sumie že je zasnúbený. Vraj si sa rozplakala a odišla s kočom ktorí na vás čakal, aby vás vzal naspäť do ubytovní." Podoprela si hlavu rukou a pokračovala ,,Vedeli sme že pôjdeš domov, veď kde by si inde šla ako len k tvojej rastline. Vidíš Saaya si veľmi prečitateľná." Posledne slovo mi povedala tak ironicky až ma vystrelo a líca mi teraz naduli hnevom. Radšej som to prehltla a nechala to plávať. Na svoju obhajobu som nepovedala nič len som jej odvrkla,, Mate to hotové, ja sa radšej poberiem naspäť na ubytovňu." Poklonila som sa a otočila k dverám. Náhle som zacítila ruky na svojich ramenách.
,,Počkaj drahá, nikam nechoď trošku sa porozprávame a potom pôjdeme spolu na polnočný obrad. Hádam si nemyslíš že sa tu parádim len tak bezdôvodne." Opäť som chcela vybehnúť z izby. Tentokrát aby som bola čo naj ďalej od nej. Otočila som sa k nej a hereckým úsmevom odpovedala.
,,Ako si želáte moja pani." S nevôľou som sa usadila do jej kresla. Ona si sadla oproti mne na druhé a popíjala čaj ktorí bol na stole. Ten nás našťastie delil od seba.
,,Takže. Ako som povedala Hirai mi oznámil tvoju reakciu. Mňa by zaujímalo prečo ťa to tak dostalo? Veď máš svojho brata rada, alebo sa azda mýlim?" zabíjala ma pohľadom. Keby som sa mu vyhla vedela by že táto téma pre mňa dosť znamená. Lenže ja som jej len pokojne povedala pravdu. Nemala som čo tajiť. Slzy nie sú na hanbu, je to normálne gesto keď sme smutný. A ja som bola.
,,Áno, plakala som a utiekla odtiaľ. No nebolo to preto že by som bola urazená alebo čo. Nie. Moje slzy tiekli preto, lebo som sa to dozvedela od iného človeka ako od Hiraia, ktorí mi to mohol oznámiť. Bolo mi len ľúto že mi to nepovedal sám. Dokonca v tom okamihu sa začali vyplavovať všetky moje emócie na povrch. Nevedela som čo robiť a jediné čo mi napadlo bolo vrátiť sa domov k Fill." Hľadela som na sukňu a svoju bledú pokožku na kolenách. Vlasy mi padali do tváre a oči boli zasnívané. Predstavovala som si opäť ten okamih.
,,Saaya, je mi ťa ľúto aká si niekedy hlúpa. Ako ti to mal Hirai oznámiť keď sám to ešte nevedel?" Tsurara hľadela do prázdneho pohára. Ale jej úsmev bol taký nápadný až ma zabolelo pri srdci ako môže niečo také spraviť svojmu synovi.
,,Ako to že to nevedel? Veď Sumie povedala že..."
,,Hirai to nevedel lebo sme mu to ešte nestihli povedať. Ja a Toshiro sme si dali pozvať jedného hosťa, dnes na polnočný obrad. Zavolali sme si tvoju kamarátku Sumie. Dala som jej na starosť aby sa dnes venovala Hiraiovei snúbenici. Dnes na polnočnom obrade oznámime verejnosti zasnúbenie Hiraia a Rimi. Rima Sherilsfire je s Hiraiom zasnúbená už od detstva. Lenže Hiraiovi sme to nepovedali. Nechcela som aby to vedel. Malo to byť prekvapenie. No zmýlila som sa v človekovi ktorí mal byť ticho. Tvoja kamarátka Sumie ti to musela povedať a teraz sa to dozvedel aj Hirai!" Stala tak prudko od stola, že jej kreslo vydalo hnusný škripot. Buchla päsťou do stola až nadskočil jej čajový pohár. Odišla k oknu aby sa ukľudnila. Ja som tam iba nehybne sedela s otvorenou sánkou a mysľou zaborenou do myšlienok. Hirai je od detstva zasnúbený a ani o tom nevie. Mám sa aj ja obávať? Pre mňa by to nebolo pekné prekvapenie ale proste infarktoví šok. Ktovie ako sa cítil, je mi ho ľúto. Musí byť hrozné dozvedieť sa, že si zasnúbený už od detstva, plus od cudzích ľudí ba ešte horšie keď musí predstierať radosť že je šťastný len aby potešil rodičov. Určite nebude Hirai nadšený, či áno?
,,Pani moja, keď Hirai nevedel o zasnúbení so slečnou Rimou....aspoň..aspoň ju niekedy v živote videl?" nevedela som poriadne zo seba vyjachtať tie slová. Nepáčila sa mi predstava, že sa nevideli ani raz. Veď ju ani nemusel poznať...!
,,Pravdaže drahá. Rimu Hirai pozná už od detstva, len nevedel že sú spolu zasnúbený. Ach!" Pozrela na mňa ešte stále trochu nahnevaná. Ja som len tak nemo sedela. Nevedela som čo robiť. Tato téma bola dosť o sebe hrozná, no na najhoršie prečo som v izbe matky a prečo mi to všetko Tsurara hovorí som len čakala.
,,Vieš prečo som ti to všetko povedala?" Nahodila úplne pokojnú tváričku akoby sa za celý čas nič nestalo. Proste akoby tato téma bola bežná pre matku a dcéru.
,,Nie pani moja." Potichu som odpovedala na otázku a dala dole hlavu. Prišlo to najhoršie.
,,Lebo som sa rozhodla že je čas aby si sa dozvedela pravdu o pár veciach. Toshiro možno nechce aby si odišla keď sa dozvieš pravdu. Ale ja áno. Ak sa Hirai ožení za Rimu, budem mať nevestu ako si prajem. Hodnú zdediť majetok po mne, či rolu ochrankyne." Zaujala moju úplnú pozornosť jedným slovom. Gratulujem, to sa jej ešte nestalo.
,,Ochrankyne?" Spýtala som sa potichu aby videla že niesom vo svojej koži. To som ani nebola.
,,Ja možno nepatrím do rádu vyšších ale mam vážnu úlohu v našom svete. Som ochranca! A vieš koho? Nie, pravdaže to nevieš. Náš Boh Acheron a jeho dvojča Avalon vytvorili bránu do ľudského sveta. Ja som ochrankyňa brány! To je vážna úloha Saaya, a ty si dosť prečitateľná, nespoľahlivá a hlúpa nato aby si mala niekedy môj postoj! Preto ho radšej zverím Rime, ktorá ma ohnivú vôľu. Viac ti nepoviem aj tak som ti povedala až až. Teraz chcem moja milá aby si odišla do svojej izby a obliekla si tie bordové šaty. A nezabudni sa aj trošku učesať či dať do gala. Odchádzame za chvíľu. Dosť sme sa zdržali. Teraz odíď!" Vyháňala ma pokojne z izby akoby sa nič neudialo. V tu chvíľu som bola taká vďačná kreslu ktoré ma podopieralo, lebo keby nebolo určite by som to nevydržala a podlomili by sa mi kolená. Tieto slová ma naozaj dostali. Trošku som vďačná i otcovi že mi nehovorí pravdu, je hrozne ju počuť. A ja som vážne citlivka ako raz poznamenal. Ledva som sa zdvihla či poklonila. Odpochodovala som sa trmotajúc chodbou do izby. Ako som dorazila náhle som si ľahla na posteľ. Chcela som tak zostať a nechať sa premôcť spánkom, ktorí by ma čo chvíľa prenasledoval. Naozaj som chcela byť mimo a oddýchnuť si od dnešného dňa. Na moju smolu som musela ešte odísť na ten polnočný obrad na ktorom mam spoznať človeka ktorého moja matka bude milovať viac než mňa. A ako ju poznám bude mi to dávať dosť jasne najavo. A čo Hirai? Preňho to bude tiež ťažké, možno, pre nás oboch. To máme rodičov! Odfrkla som unavene ofinu a horko ťažko sa prinútila dať do gala.
,,Vstúpte" povedala som v okamihu keď mi slúžka klopala na dvere.
,,Pani moja, prišla som vás učesať." Vošla dnu a zastala pred dverami. Prezerala si ma od hlavy až po päty. ,,Vyzeráte naozaj krásne pani moja, budem sa snažiť vám k tím šatám doladiť vlasy." Pousmiala som sa a nenapadne pregúľala očami. Bolo mi to úplne jedno ako vyzerám. Teraz ma môj výzor najmenej trápil. Mám viac problémov ako riešiť ako budem vyzerať na polnočnom obrade!
Celá odutá po dokončení všetkých uprav som kráčala vedľa Tsurari do Nicholasovho koča. Sadla som si oproti nej ale očami som len nemo zízala von oknom.
,,Moja milá, vari ťa niečo trápi? Vyzeráš ustarostene." Hovorila uštipačne ako vždy. Pozrela som na ňu pohľadom ktorí jasne hovoril "čo otravuješ!" ale miesto aby som hovorila očami som jej len drzo odpovedala ,,Pani moja vy sa zrazu o mňa staráte?" Vyvalila na mňa svoje sivé oči a líca jej sčerveneli v závale hnevu. Nato vybuchla!
,,Ako sa opovažuješ takto drzo hovoriť so mnou! Som tvoja matka a pani! Vždy som sa o teba starala odkedy sme ťa našli v tom Mŕtvom lese! Budeš sa ku mne správať ako sa patrí! Rozumela si?" náhle vyklonila hlavu z koča a zakričala na Nicholasa aby zastavil. Koč prudko zastavil a Tsurara otvorila dvere. Ovial nás chladný vietor noci.
,,Teraz vystúp!" V poriadku som vystúpila bez námietok. Aj tak lepšie von v chladnej noci ako sedieť oproti nej.
,,A od teraz pôjdeš peši až do akadémie. Ak sa nevieš správať naučíš sa! Ak sa vrátiš domov ver že ťa z neho vyhodím, a tu tvoju rastlinu vysekám i s koreňmi. Ale ak nedorazíš na akadémiu si ma neželaj!" Skončila z jej karhaním a silno zabuchla dvere. Koč sa pohol a ja som len pozerala ako sa pomaly strácal v tme.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama